UZDRAVENIE DCÉRY KANAÁNČANKY (20. nedeľa cez rok)

Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej povedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. (Mt 15, 21-28)

          Okolie Týru a Sidonu obývali grécky hovoriaci Sýrofeničania, ktorých Židia nazývali Kanaánčanmi. Keď chcel Žid Žida potupiť, stačilo počastovať ho nadávkou „Ty Kanaánčan!“ alebo „Ty Sidončan!“ Z tohto jasne vidno, že Ježišovo putovanie k oblasti Týru a Sidonu znamená pre neho a jeho učeníkov smerovanie na územie nielen pohanské, ale aj nepriateľské.

          Podľa kresťanskej tradície pohanská žena, ktorá za ním volá, sa volala Justa (Spravodlivá). Zo správy z Markovho evanjelia tušíme, že išlo o zámožnú ženu. Vyplýva to z Markovho použitia slova pre posteľ, na ktorej ležala jej chorá dcéra. Marek používa výraz pre kus nábytku, ktorým disponovali len bohatí ľudia. Naopak, pre označenie ležadla v chudobnejších príbytkoch sa používalo slovo rohož.

          Chorá dcéra tejto pohanky sa podľa tradície volala Bernike. Pochádzala z Pherenike a jej meno znamená Šťastena (neskôr z tohto základu vzišlo meno Veronika). Volá sa Šťastena, ale paradoxne šťastná nie je, lebo je chorá. Čítame, že ju trápi zlý duch. Znie nám to záhadne a nevieme celkom, čo si máme pod týmto označením predstaviť. Jazyk tej doby však nepoznal psychiatrické pojmy ako neuróza, depresia, schizofrénia, epilepsia, psychóza. Pravdepodobne aj u tohto dievčaťa šlo o niektoré z týchto ochorení.

          Keď pohanská žena prosí Ježiša, používa oslovenia Pán a Syn Dávidov, čo sú židovské tituly pre Mesiáša. „Kde sa v nej vzala táto viera?“ pýtame sa. Odpoveďou môže byť jej možná prítomnosť medzi širokými zástupmi, ktoré prichádzali nielen z Galiley, Judska, ale aj Samárie, Zajordánska, Dekapola, ba aj z krajov Týru a Sidonu. (Mk 3, 7-8)

          Žena vytrvalo kričala na Ježiša. On mlčal. Bola až tak neodbytná, že to bolo apoštolom nepríjemné. Pristúpili teda k Ježišovi a prosili ho, aby jej vyhovel. Slovenský preklad Biblie, ktorý uvádza slová „pošli ju preč!“, totiž nie je presný. V skutočnosti by sme slová apoštolov skôr mohli preložiť: „vybav ju, vypočuj ju!“

          Ak záležitosť posudzujeme z tohto pohľadu, zdá sa nám, akoby apoštoli mali viac súcitu a milosrdenstva ako Ježiš. Možno sa jej však chceli len zbaviť, aby nerušila ich pohodlie. Musíme si dať pozor, aby sme nepovažovali sebectvo za lásku. A lásku za tvrdosť a nevšímavosť.

          Reč, ktorou sa rozprával Ježiš so ženou, sa nám zdá drsná. Hovoril však s ňou jazykom tej doby, kedy pohania boli Židmi nazývaní psi. Zachoval sa nám úryvok zo židovskej Mišny, kde sa píše: „V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie. Bude pre vás, a nie pre cudzincov. Pre vás, a nie pre psov.“

          Viacerí biblisti predpokladajú, že príbeh je reakciou evanjelistu na skutočnosť, ktorá prvej Cirkvi prinášala nemálo starostí. Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že konzervatívne kruhy ranej Cirkvi sa veľmi ťažko a len pomaly zmierovali s tým, že spása je nielen pre Židov, ale aj pre pohanov. Aj autor evanjelia Matúš bol Žid. Písal predovšetkým pre kresťanov obrátených zo židovstva. Prostredníctvom príbehu o pohanke, ktorá verí Bohu, chcel zdôrazniť myšlienku, že aj pohania majú účasť na spáse.

          Cirkvi každej doby – aj tej úplne v začiatkoch - hrozilo riziko „skonfiškovať si“ Pána pre seba a obmedziť k nemu prístup tým, ktorí sa zdajú byť „mimo“. Správanie sýrofenickej ženy má paralelu v príbehu o pohanskom stotníkovi, ktorý akoby za oboch hovorí: „Pane, nie som hoden...“ To je viera, ktorá otvára nebesia.

 Na stiahnutie

          Viac o tomto evanjeliu (vrátane príbehu) sa môžete dočítať v knihe Nad evanjeliom (Horčičné zrnká), ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk alebo v iných kníhkupectvách.

          Ak vás zamyslenia oslovujú, napíšte nám na adresu peter-kurhajec@naex.sk. Za vašu spätnú väzbu vám budeme vďační.